"Česť " rakúskym revízorom

V prázdnom vagóne samozrejme zamieril hneď ku nám. Aspoň nejaký úlovok možno bude." Ihre Fahrkarten bitte" "..Ja, sofort." Unavene sa začnem hrabať vo svojej obrovskej kabelke, v ktorej nikdy neviem nič nájsť práve vtedy keď to nutne potrebujem. Ešteže je so mnou kamoška, ktorej úroveň nemčiny je podstatne lepšia ako tá moja. Kým prehrabem celú tašku, vysvetlí mu, že lístok určite mám, veď sme ho predsa včera spolu kupovali. Po 5- minútovom hľadaní mi konečne napadne skontrolovať aj vrecko môjho kabáta. Uff, chvalabohu, konečne podávam bradatému chlapíkovi svoju 24-hodinovú Fahrkartu a uľahčene si vydýchnem. "Na ja, aber es ist nicht entwertet." To snáď nie, ja som ju neoznačila! Bože, to je zlý sen. Zúfalo pozriem na kamošku, spoliehajúc sa na to, že to s ním snáď nejak "vykšeftí" . Som tu len na víkend, som turistka, zabudla som si lístok označiť, veľmi nás to mrzí....."Aber das ist 70 euro" Haha, no jasnačka, spomeniem si na svojich posledných 10 eur v peňaženke. "Bitte, aber wir haben nicht 70 euro und wir fahren schon nach hause." Tak potom to vraj musíme zaplatiť doma. Chlapík sa ešte chvílu hrá na poctivého ale pritom mi už čumí do peňaženky. "Vieviel haben Sie?" " 10 euro.."Poviem mu. "Das ist zu wenig" Dajte mi 20 eur, inak budete platiť 70 zo Slovenska. Kým ja som v nemom úžase, kamoška mu vraví, že to snáď nemyslí vážne. Ale áno. Ukážte mi peňaženku, videl som, že tam máte viac. No asi videl 20-korunáčku namiesto 20 eur, pomyslím si a už fakt neviem, či plakať alebo smiať sa. S vidinou revízora s prekríženými S-kami namiesto očí mi je skôr do smiechu aj keď 70 eur bankovým prevodom viedenskému dopravnému podniku fakt platiť nechcem. Ujo sa našťastie predsa len uspokojí s desiatimi, slovenské študentky zjavne nie sú veľmi pri peniazoch, ale na pivo to stačí."Das bleibt aber bei mir " No to sme pochopili. Čakala by som síce trochu viac kultivovanosti, ale revízorské praktiky sú asi všade rovnaké. A ľudská chamtivosť tiež.